MEGAROZHOVOR S PAVLOM GAŠPAROM! „Prvé komentovanie nechcem porovnávať s nejakými inými premiérami, ale je to rovnako nezabudnuteľné.“ (2. časť)

Milovať šport je možné aj bez toho, aby sme sa mu aktívne venovali, o tom netreba vôbec polemizovať. Povýšiť to na vyššiu úroveň, získať prehľad a podieľať sa na skvelej propagácii slovenského športu je možné aj bez toho, byť hráčom alebo priamym členom daného klubu. Istým spôsobom je so športom takto spojený aj Pavol Gašpar. V prvej, už teraz veľmi úspešnej časti megarozhovoru s touto osobnosťou slovenskej športovej oblasti televízie sme sa pozhovárali predovšetkým o jeho kariérnych začiatkoch. Druhá epizóda je zameraná viacmenej na komentátorskú činnosť tohto sympatického moderátora, ale aj človeka. A že vo svojej zbierke nemá žiadne medaile? O tom viac v riadkoch nižšie!

Máte nejakú „predkomentátorskú“ rutinu?

„Určite áno! Dnes za to už považujem celý prípravný proces, ktorý musíme absolvovať pred vysielaním. Keď moderujem štúdio, musím si prichystať scenár, zoradiť všetky príspevky, grafiky, či živé vstupy. Čiže som spravil takú z núdze cnosť, proces, ktorým sa dostávam postupne do potrebného stavu, ktorý je, samozrejme, trošku odlišný pri moderovaní a komentovaní. Pri komentovaní je to už samotná cesta do dejiska, buď idem sám a spolukomentátor ma tam čaká alebo ideme spolu v aute. Vtedy už spolu rozoberáme čo bude ako vyzerať, čomu sa môžeme venovať v prípade tímov aj jednotlivcov. V tomto prípade sa rutina začína už cestou.“

Vedeli by ste si ešte spomenúť na svoj prvý komentátorský výstup? Naplnilo to Vaše očakávania, prípadne si pamätáte, čo to bolo?

„Samozrejme, že si viem spomenúť! Prvé komentovanie nechcem porovnávať s nejakými inými premiérami, ale je to rovnako nezabudnuteľné. Bolo to v roku 2002 a išlo o atletiku – Európsku ligu družstiev v Banskej Bystrici, na Štiavničkách so Stanom Ščepánom. Prvý hokej som odkomentoval v sezóne 2002/2003, teraz však úplne neviem konkrétny zápas. Spomínam si, že som komentoval dva štvrťfinálové zápasy – jeden medzi Zvolenom a Popradom, druhý medzi Trenčínom a Skalicou. Neviem, ktorý z nich bol prvý, avšak určite viem, že som v tej sezóne odkomentoval tieto dva zápasy.“

Muselo sa Vám to teda do pamäte vryť poriadne, keďže si pamätáte aj presné tímy.

Áno! Dokonca viem aj to, že Trenčín vyhral nad Skalicou v predĺžení, no ako sa skončil zápas Zvolen – Poprad, to si už presne nepamätám. (smiech)

Čo sa Vám vyslovene komentuje ťažko alebo k tomu nemáte až tak blízko? Máte aj takúto skúsenosť?

„Zakaždým je to niečo, v čom sa človek až tak nevyzná, nie je v tom športe doma. Najväčšou šancou na takýto moment bola prirodzene vždy letná olympiáda, keďže na nej sa objavuje obrovské množstvo športov. V Pekingu 2008 sme robili sumárnu reláciu, ktorú nám vtedy ešte celú dodával Host Broadcaster, výrobca signálu. Dnes to už funguje trošku inak, my si vyberáme z internetového streamu presne to čo potrebujeme a skladáme si sumár na základe našich priorít. Ale vtedy to bol hodinový prúd vysielania, nevyberali ste si ani športy, ani zápasy, nič ste nemohli ovplyvniť. Jednoducho čo prišlo, to sa muselo komentovať a boli ste radi, keď ste polhodinu predtým dostali aspoň zoznam športov a disciplín, ktorým sa budú venovať. Pamätám si, že jeden deň tam zaradili jachting a pristalo to na mojom stole. Už neviem, ktorý skúsenejší kolega mi ho takto dobrosrdečne priradil. Zúfalo som hľadal informácie, ktoré akurát žiadne neboli, takže som tam rozprával výsledky staré prinajmenšom dve hodiny, pretože žiadne čerstvé som k dispozícii nemal.“

Naopak, čo je pre Vás najpamätnejšou komentátorskou skúsenosťou?

„Do pamäte sa mi vryli tie prvé, avšak nie kvôli tomu, že boli príjemné, ale kvôli tomu, že som si uvedomil, čo všetko ešte neviem. Tie najpríjemnejšie však prišli asi v čase, keď som sa už ako tak dostával do komentátorského rytmu. S hokejom spojené mám dva veľmi príjemné zážitky, aj keď prvý z nich taký trpkosladký, pretože posledná tretina zápasu o bronz proti Fínsku výrazne ovplyvnila vnímanie olympiády vo Vancouvri 2010. Avšak celá táto olympiáda, najmä hokejový turnaj bol pre mňa úžasný zážitok, pretože nemôže byť nič viac, ako olympijský hokejový turnaj v Kanade. K tomu ešte naši hrali tak skvele, úžasné boli aj iné zápasy, napríklad štvrťfinále Kanada – Rusko, finále Kanada – USA. Celá tá púť nášho tímu turnajom bola čerešničkou na torte. Rovnako s hokejom spätá príjemná skúsenosť sú Majstrovstvá sveta 2012, kedy sme šokujúco, absolútne nečakane získali strieborné medaily. Najskôr sme v poslednom zápase v základnej skupine museli vyhrať nad Francúzmi – vyhrali sme! Následne prišlo víťazné štvrťfinále s Kanadou a obdobne semifinále s Čechmi. Ohľadom finále s Rusmi sme vedeli, že tam asi veľa šancí na úspech nie je, napriek tomu dal Zdeno Chára prvý gól, ešte sme si užili tento pocit, no potom sa už Rusi naplno rozbehli. Prirodzene, krásne zážitky, čo sa týka tých úspešných výsledkov sú pre mňa spojené s vodným slalomom. Opäť sa vraciame do Pekingu, dvanásť rokov dozadu, kde sme zažili zrejme najúspešnejšiu hodinu v histórii slovenského športu. Zvyčajne býva vodný slalom rozdelený tak, že dve disciplíny majú finále jeden deň a dve druhý deň. Akurát vtedy sa to zmenilo, keďže po mužskom kajaku prišla strašná búrka a deblovky sa presunuli na ďalší deň, čím sa pridali k finále mužského kanoe a ženského kajaku. „Hochšíci“ (Pavol a Peter Hochschornerovci pozn. red.), Milan Martikán a Elena Kaliská v priebehu hodiny získali tri olympijské medaily. Ťažko sa bude ešte niečo také opakovať.“

Ozaj obdivuhodné, že si takto dokáže zapamätať všetky detaily a podrobnosti aj v prípade, že sa jedná o akcie spred vyše desať rokov…

„Každý úspech našej krajiny, ktorý sa vám podarí komentovať prináša neuveriteľnú dávku emócií. Ale tri zlaté olympijské medaily v priebehu hodiny, maximálne hodiny a desiatich minút?! Fakt neviem k čomu to vôbec prirovnať. To by musel Sagan vyhrať tri etapy na Tour de France za jeden deň, čo sa stane asi ťažko. Veľmi náročné hľadať nejaký príklad alebo niečo, k čomu to prirovnať. Je to obrovská súhra náhod a ja som strašne vďačný, že som mohol pri niečom takom slovom asistovať.“

Keby som si mal tipnúť, čomu sa vo svojej práci venujete najradšej, povedal by som, že Vašou „srdcovkou“ je hokej. Máte k tomuto športu blízko už od mala alebo sa to skôr vydobilo počas práce?

„Musím povedať, že sa to skôr ukázalo postupom času. Sledoval som každý šport, od malička som bol veľmi nažhavený na všetky možné športové výsledky, mal som veľmi široký záber. Keď jedného dňa prišiel Ivan Niňaj a v podstate mi nedal na výber, oznámil mi, že musím robiť hokej, zamerať sa naň a nemám inú šancu, ani mi nenapadlo protestovať. Bol som s tým veľmi spokojný a šťastný. Považujem to za také Ivanove dobré rozhodnutie – pozdravujem ho tam hore a dúfam, že ani on to nikdy neoľutoval!“

Čo Vy a aktívny vzťah k športu? Zachytil som, že ste sa profesionálnejšie venovali hodu kladivom. Ako si spomínate na toto obdobie?

„Bolo to úžasné obdobie na strednej škole, keď som takto koketoval s vrcholovým športom. Podarilo sa mi získať titul majstra Slovenska, dostať sa do reprezentácie do 17 rokov. Na druhej strane som mal aj šťastie, že Liborovi Charfreitagovi zle vychádzali roky, čiže vždy sme sa jeden rok stretli v rovnakej kategórii, on však o rok skôr šiel do tej vyššej a ja som ostal, takže tam som mohol získať nejaké medaily. Mám teda aj skúsenosť, kedy sme boli priamymi súpermi, hoci on bol dĺžkou hodov niekde inde. Takisto Mikuláš a Milo Konopkovci – s nimi som bol dokonca v jednej tréningovej partii. Guliar Miki Konopka bol halový majster Európy, jeho dvojča Milo Konopka – viacnásobný olympijský finalista. Dalo mi to určite väčší náhľad, viem čo šport obnáša nie len z hľadiska výsledkov a štatistík, ale aj po stránke psychického nastavenia. Niekedy môžete robiť maximum a súperi sú jednoducho lepší, a vám to nevychádza… Obzvlášť tú druhá časť sa mi podarila precítiť na vlastnej koži (smiech). Bolo to pekné obdobie na Športovom gymnáziu v Banskej Bystrici, kde som mal možnosť sa štyri roky hrať na vrcholového športovca.“

Boli aj iné športy, ktorým ste sa venovali alebo toto bol jediný?

„Na základnej škole sme mali našťastie veľmi široký športový záber. Od futbalu, cez hádzanú, po basketbal. Teraz, samozrejme, nehovorím o nejakých systematických tréningoch, jednoducho sme aj v rámci telesnej výchovy, aj v rámci voľného času skúšali všetky možné športy. Veľmi rád som hrával hokejbal. Dokonca relatívne prednedávnom sme si to s partiou oprášili a veľmi som si užil návrat do detských čias. Taktiež veľmi rád plávam, všetko je to však vo veľmi rekreačnej podobe a nechcel by som hovoriť o svojich výkonoch alebo akejsi pravidelnosti.“

Autor: Silvester Bobko, Grafika: Peter Rusiňák

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*