MEGAROZHOVOR S PAVLOM GAŠPAROM! „Keď som sa pozrel z internátneho okna, prvé čo mi padlo do oka bola vysoká budova v Mlynskej doline.“ (1. časť)

Televízny prenos z každej športovej akcie je predovšetkým o samotnom zápase, vystúpení jednotlivých športovcov. V pozadí toho všetkého sa však nachádza veľmi veľké množstvo ľudí, ktorí sa podieľajú na kvalite daného vysielania. Jednu z najdôležitejších, no zároveň najnáročnejších funkcií má moderátor, respektíve komentátor, ktorého úlohou a zároveň cieľom je poskytnúť divákovi čo najlepší zážitok. Toto oveľa obtiažnejšie povolanie, než sa na prvý pohľad zdá si okrem iného vyžaduje veľké množstvo vedomostí, všeobecného prehľadu a zanietenia, lásky k športu. Medzi najlepších vo svojom odbore patrí aj Pavol Gašpar. S týmto veľmi sympatickým človekom a osobnosťou slovenskej televíznej športovej scény sme si pre vás pripravili exkluzívny megarozhovor. V prvej časti sme sa zamerali na samotné povolanie.

Ako ste sa dostali k profesii komentátora, moderátora, respektíve športového žurnalistu? Čo tomu predchádzalo a čo Vás k tomu viedlo?

„Ak mám byť úprimný, doviedla ma k tomu náhoda. Nemôžem povedať, že to bolo od malička mojím veľkým snom, no keď som šiel študovať žurnalistiku do Bratislavy, chcel som si od začiatku nájsť nejakú brigádu vo fachu. No a keď som sa pozrel z internátneho okna, prvé čo mi padlo do oka bola vysoká budova v Mlynskej doline, takže z viacmenej praktických dôvodov som si povedal, že bude veľmi fajn, keď to budem mať blízko internátu. Ako absolventovi športového gymnázia mi prišlo ako najlepšie riešenie začať práve v športovom spravodajstve. Vlastne počas celej vysokej školy som chodieval pomáhať – najprv so spravodajskými šotmi, neskôr s väčšími reportážami do vtedajších relácií ako Šport extra, Športové ozveny, dokonca sa mi podarilo aj futbalové Tango. Vtedy sme sa nepozerali či niekto chce robiť hokej alebo futbal, boli sme vďační aj za šot, v úvodzovkách, z lukostreľby, hlavne že nás niekde poslali. Takto sa začal príbeh, ktorý sa píše dodnes.“

Ako dobre vieme, Vaša povolanie nie je len o komentovaní. Čo všetko obnáša práca v RTVS? O čo sa s kolegami staráte konkrétne Vy?

„Momentálne sme v procese tvorby športového programu, takže aj to, čo bola pred pár rokmi relatívne malá redakcia, je už teraz celkom slušne veľká sekcia športu, ktorá je schopná vyprodukovať aj v neolympijskom roku, ako bol rok 2019 vyše 500 priamych prenosov – to je 1,5 priameho prenosu na deň, čo už prestáva byť sranda, spoločne s tými, ak dobre rátam piatimi spravodajskými reláciami denne. V tejto dobe ma teda zamestnáva príprava. Spoločne s Matejom Hajkom, Marcelom Merčiakom, Matúšom Krutým sme v procese tvorby celej športovej programovej služby, programovej štruktúry, podoby jednotlivých prenosov, relácií, magazínov.“

Mnoho ľudí si myslí, že pozícia komentátora je len o tom prísť, sadnúť si, odkomentovať daný zápas alebo akciu a odísť. Samozrejme, vieme, že to tak nie je.

„Čo sa týka samotného komentovania, tak to zďaleka nie je len o tom, že niekto príde, sadne si a porozpráva. Našťastie sa v tomto prostredí pohybujem už vyše 20 rokov, takže sa mi pomaly vracia priebežné spoznávanie hry, ľudí, hráčov, klubov. Samozrejme, ku každému prenosu nastupuje aj proces krátkodobej prípravy, pretože dlhodobé poznávanie vám nepovie nič o tom, aká je aktuálna forma nejakého tímu, ako je na tom v tejto chvíli napríklad Nitra s presilovkami alebo Poprad s oslabeniami, či akú majú formu jednotliví hráči. Toto si treba naštudovať ku každému zápasu osobitne. Každé stretnutie si vyžaduje špecifickú, veľmi intenzívnu prípravu v trvaní minimálne troch-štyroch hodín. Dĺžka sa odvíja od toho, na akom stupni máte absolútny základ dlhodobého prehľadu.“

Predpokladám, že začiatky neboli jednoduché. Keď sa vrátite do doby, kedy ste začínali, vedeli ste si vtedy predstaviť, že by ste sa niekedy mohli týmto živiť?

„Táto práca ma úplne pohltila už od začiatku, od študentských čias som toto rozhodnutie ani raz neoľutoval. Vôbec som nerozmýšľal nad zmenou, našiel som tu celkom zaujímavú partiu, silný ročník mladších adeptov, ako som bol aj ja. Koniec koncov, myslím, že ani Marcel Merčiak vtedy ešte nebol zamestnaný. Viktor Blažek, Jožo Havrilla, pár ďalších, ktorí sa už teraz možno venujú aj iným povolaniam. No a, samozrejme, tí starší, na ktorých sme sa s úctou pozerali, ako Ivan Niňaj Milan Michalič, Miroslav Michalech a podobne. Boli o dvadsať-tridsať rokov starší než my, mali sme k ním obrovský rešpekt. Fakt sme boli veľmi vďační za každú maličkú šancu, ktorú sme dostali, pretože vtedajší objem vysielania nebol zďaleka taký obrovský, ako je teraz. Dnešné Góly, body, sekundy majú sedemnásť minút vo všedný deň a devätnásť-dvadsať minút cez víkend. Predtým to bolo päť minút, sedem počas víkendu. Je to absolútny nepomer v šírke záberu a možnostiach, ktoré sme mali pred dvadsiatimi rokmi.“

Čo Vás presvedčilo o tom, že sa v živote chcete venovať tejto profesii? Kedy ste si povedali – „dobre, toto je to, čo chcem robiť!“?

„Priznám sa, že taký zlomový moment ani nenastal, lebo jednoducho všetko na seba tak prirodzene nadväzovalo. Bol som neuveriteľne prekvapený a strašne šťastný, keď mi ešte počas štúdia na vysokej škole prišla ponuka, aby som nastúpil už do interného stavu ako kmeňový zamestnanec. Bol to pre mňa absolútny šok, že vôbec nad tým niekto uvažuje – tak možno tento moment by sa to dal prirovnať k uvedomeniu si, že ma táto práca môže v budúcnosti živiť. Musím povedať, že som vtedy túto ponuku s obrovskou pokorou, ale predsa len odmietol, lebo školu som si chcel dokončiť a nevidel som veľmi priestor na to, aby som pracoval v plnom zaťažení a zároveň dokončoval štúdium.“

Dá sa vo Vašej práci stanoviť si nejaký sen, ambíciu? Prípadne sa Vám to už aj podarilo splniť?

„Nič takéto nemám. Táto práca je o neustálom posúvaní sa, zlepšovaní, hľadaní vnútorných aj vonkajších limitov. Akonáhle by sa niekto uspokojil, bola by to jeho profesionálna smrť, v tom okamihu by skončil. Stále je pred nami množstvo mét, ktoré chceme dosiahnuť. Ak by som si to vzal tak, že si dám métu odkomentovať zlatú olympijskú medailu, tak to mám dávno splnené. Je to však méta toho športovca, nie komentátora, ja mám len šťastie byť pri tom v tej chvíli. Pre nás je métou naša robota a my vieme a vidíme, kde sú naše rezervy. Možno takým snom, niečím, kde by sme sa chceli dostať, je urobiť program porovnateľný s veľkými zahraničnými produkciami, ale v našich rozpočtových možnostiach. Neviem či sa nám to podarí splniť, ale to neznamená, že to prestaneme skúšať.

Ak by sme sa bavili o športovcoch, väčšina z nich má idolov, v ktorých šľapajách chcú ísť. Máte aj Vy niekoho takého vo svojom obore?

„Nemohol by som povedať jedno meno. U každého vnímam jeho silnú stránku. Keby sme mali poskladať ideálneho komentátora, tak viem povedať, čo by mal od koho mať. Snažím sa vypozorovať, v čom je kto silný a práve na základe jeho silných stránok sa snažiť vylepšiť svoj prejav, vedomosti, možnosti. Možno najbližšie z nášho prostredia k absolutnému ideálu má Alfonz Juck v atletike. Počúvať ho je obrovský zážitok a aj veľká výzva komentovať atletiku s ním, pretože tam máte čo robiť, aby ste aspoň doťahovali ním veľmi vysoko nastavenú latku a hlboko ju nepodliezali.“

Čo by ste odporučili mladšej generácii, ľudom, ktorí by sa v živote chceli uberať podobnou cestou ako Vy, teda pracovať v oblasti športovej žurnalistiky?

„V prvom rade veľa čítať, prakticky čokoľvek. Slovná zásoba či už pre píšuceho novinára alebo novinára, ktorý sa živí slovom je úplný základ. Veľa čítať aj o športovcoch, športových výsledkoch. Ja teraz možno až trošku závidím, keď vidím, aké sú možnosti, koľko literatúry je dostupnej. To predtým nebolo a hltali sme každú jednu ročenku, publikáciu o olympiáde, ktorá vyšla. Teraz už sú životopisy tých najväčších športových hviezd, dokonca ten, kto nepotrebuje čítať preklady, môže čítať originály. Je obrovské množstvo webových portálov, ale tam je zároveň aj tá zrada. Dnes si treba vedieť vybrať, predtým sme mohli čítať prakticky čokoľvek a už tým, že to prešlo nejakými kontrolnými procesmi – teraz nehovorím o cenzúre za komunizmu, no muselo to prejsť istými kontrolnými procesmi, čím bola zaručená minimálna kvalitatívna úroveň. Dnes je na jednej strane dobre, že môže písať, moderovať, komentovať prakticky každý, ale treba si vybrať a rozlišovať, kto je hodnotný zdroj a kto nie. No a to je pasca pre mladých adeptov, vedieť si vybrať čomu alebo komu venujem pozornosť, od koho sa budem učiť. Schopnosť výberu je kľúčová.“

Autor: Silvester Bobko, Grafika: Peter Rusiňák

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*